Každý deň to dieťa myslelo na to, ako bude musieť popri ňom ubziknúť, nenápadne, bez menšieho poryvu vetra. Hrozne chcelo, aby to malé, ryšavé psisko bolo niekde preč, aby si ho vzali do bytu, aby spalo, alebo niekde vonku naháňalo stratené mačky. No nie. On si tam lebedí a bdie a čaká na teba. Na tvoje bledé odkryté nôžky, na tvoje milé lýtka, čo sa mu núkajú ako čokoládka po kávičke. A dieťa rozmýšľa. Zakráda sa, lezie na zábradlie, tvári sa, že sa nebojí. Každý deň to isté. Malý Frico so zlobivou povahou mu to zráta. Všetky jeho prehrešky mu vykrojí svojimi zúbkami do nožičky. Tu máš. Decko zlobivé. A dieťa uteká hore schodmi, plače, strašne rumázga, na nohe odtlačok. Zase ten Frico! Nepolepšiteľný Frico. Staré psisko, čo dáva príručky detským lumpárom. I teraz ho vidím. Ako si tam leží na tej hnusnej starej rohoži, tvári sa zaspato, no keď prejdeš okolo, chmatne ťa do tlamy, tvoja noha opečiatkovaná a ty utekáš. S plačom, alebo už privyknutý. Starý Frico. Smrť som ti priala každým dňom, ty besné psisko. A tak si raz zomrel. Ani si nespomínam. Navždy však ostala obava. Obava, keď prechádzam okolo ležiaceho psa.
Volal sa Frico a mal ostré zúbky.
Bol to susedov pes, taký malý ohyzdný jazvečík. Už len to meno Frico vo vás musí vyvolať pocit, ako sa vám tie biele ihličky zahryzávajú do mäkkej kože. Bolí to a štípe, tlačí to a máte strach. Áno, tak si tam oddychoval na tej svojej špinavej rohoži, a čakal na malé vystrašené deti, ktoré museli popri ňom prejsť, keď sa chceli dostať na svoje poschodie, do svojho bytu.