reklama

Re: Poďakovanie

V danej situácii môže nastať 5 možností: 1. príde (1:1 000 000 na entú), 2. príde, ale s kamošmi a ja sa budem cítiť jak dvadsiate siedme koleso, 3. príde, ale bude ma ako taký úbožiak sledovať z najbližšieho rožku a rehotať sa na mne, aká som krava, 4. nepríde, 5. zmýlila som si čas a miesto. Aby som oklamala všeobecné tušenie možného potupenia mojej osoby, ktoré automaticky vyvstáva z bodu číslo 4, ktorý predstavuje len jednu mizernú pätinku uvedených variantov, no pravdepodobnosť jeho nastania je niekoľkokrát znásobená univerzálnou skúsenosťou, pričom toto tušenie sa premieňa na myšlienku, kde figurujú slová ako „naivka, nevyliečiteľná naivka, sprostá naivka, naivka nad naivky, naivná naivka, ultranaivka a ďalšie vyššie stupne charakterizujúce človeka, ktorý má chorobnú predstavu o tom, že veci sa nemôžu posrať a budú iba lepšie, túto myšlienku možno nevyslovíme, ale uvedomujeme si ju, držíme ju v sebe, a keďže sa s myšlienkami dá manipulovať vo svoj prospech, hlavne, ak vyvierajú z okolností, ktoré sú mi nie úplne, alebo skôr, vonkoncom mi nie sú odhalené, si myslím, teda som presvedčená, že situácia, ktorá sa udiala, bola zapríčinená faktom uvedeným v bode čís

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Obrázok blogu

Však prečo nie. Už netuším, či to bolo o 9tej alebo o 19stej a či vravel, že to má byť v tom podniku alebo v inom. V tom zhluku zvukov, nástojčivých účinkoch tmavého sladkého piva, a všelijakých iných roztúženiach som sa mohla predsa zmýliť. No nie? Alebo nie? Ja neviem. Ale v každom prípade, keď som tam bola desať minút pred siedmou, pocity vo mne sa dobre miešali jak dedinský guláš na utcabále, tichá, maličká, neblahá predtucha začala vo mne nenápadne robiť randal, tak som si povedala, že sa radšej ešte poprechádzam. Smer Martinský Dóm. Cestou som stretla mladého kňaza ako nesie postaršej mníške ťažkú tašku. No neviem, či bola ťažká, ale tá žena bola stará a kňaz veľmi, hm, očiamvzbudzujúcipotešenie. Jeho jednoduchá, čierna, dokonale vyžehlená sutana pôsobila neobyčajne dôstojne, mal sklonenú hlavu a pohyboval sa s takým usporiadaným pokojom, až sa mi zdalo, že sa vznáša nad zemou. Mať tak takého kňaza u nás na dedine, hneď by klesol vekový priemer návštevnosti kostola počas nedeľných, ranných, skorých, unavených, tichých, posvätných hodín. Áno, to je čas, ktorý má veľa prívlastkov, no ja ho väčšinou prespím. Martinský Dóm je fakt fest brutálny, poviem vám. To som si uvedomila iba vtedy. Keď som pri ňom stála a nedovidela na jeho špičky. Krásne členitý, masívny, prepracovaný, vysoké okná, vedľa na trávniku úpenlivo srala doga v skľučujúcej póze, nevadí, tie okná sú naozaj obrovské. Predstavovala som si, že je to môj dom. Predstavovala som si, ako sa niektorých z tých stien kedysi dotkla Mária Terézia, pozrela som sa na mobil. No treba sa vrátiť. Pred podnikom to vypadalo nijako. Ako som tak postávala pred vchodovými dverami, akurát šiel dnu jeden chlapík. Tak som sa ho spýtala, či tam nemá byť niečo ohľadom Nicka Cavea (nezapamätala som si celkom, že čo. – vidíte! Tu to máme, určite som to všetko poplietla!!). Nechápal, práve otvárajú, tam nič také nie je. Vošiel dnu, tak som ho po chvíľke nasledovala, a ako som si vo vstupnej chodbičke obzerala polepené plagáty a hľadala záchytný bod – teda písmenká N, I, C, K, C, A, V, E, počujem ako spomínaný chalan, pravdepodobne teda čašník, volá na ďalšieho parťáka, že „ona tam postáva pred dverami a myslí si, že tu bude Nick Cave“. Potom zosynchronizovaný rehot od srdca (úprimné záležitosti uznávam), tak sa šiel na mňa ten ďalší pozrieť jak na dáke zvieratko z cirkusu, ja som sa tvárila, že to myslím smrteľne vážne. A on iba, že dnes tu nebude, ale mám to skúsiť zajtra, že mu zavolajú. Znovu úprimný smiech, hahahhahah. Ten prvý popritom ako niesol pivné sudy hore schodmi sa ma spýtal, že teda, čo mám na mysli a ja som vlastne ani nevedela, a on že, doteraz som nepovedala nič súvislé. Mal pravdu, tie myšlienky boli fakt zmätené, celý ten nápad skúsiť to, bol mimo reality, proste som odišla. Išlo totižto o to, že pred dvoma dňami som sa tak narýchlo v tejto pivárni zoznámila s jedným mužom (absurdná veta, ako keby inokedy sa zoznamujem s dvoma a viac mužmi, alebo dákymi ženami s chlapským nagelovaným účesom, alebo hobitmi, alebo s dákym šmolkom so zmyselne prehnutou predĺženou čiapkou). V ten večer, bol to piatok, sme tam došli čisto spontánne (inštinktívne sme vyhľadávali na vývesných tabuliach slovo obsahujúce vsuvku „pivo, ešte lepšie pivá-“), stáli sme v strede v stiesnenom priestore malej pivárne, decentnými mykanými pohybmi tancovali na Le Payaco a ľudia do nás pri prechádzaní štuchali. Tiež decentne. Zrazu ma niekto dosť energicky trochu odstrčil a hovoril v tom hluku hlasov a hudby aspoň podľa zlostnej mimiky tváre a trhanom pohybe úst jedovité a hašterivé slová, tak som sa spýtala, že aký má problém. Že tam skáčeme po nejakej spadnutej bunde, aby sme šli niekam inam, a popritom ju podával dosť zúrivo mojej kamoške, čo stála za mnou. Ja som mu len povedala, že sme si toho nevšimli a mohol by to podať aj v slušnejšej forme, že nemusí byť taký dynamický. Iste, toto slovo vôbec nespadá do kontextu, absolútne sa vymykalo povahe, akou sa uvedená entita prezentovala. Chcela som povedať energický. Ale povedala som dynamický. Nechcel ma pustiť k slovu, temperamentne gestikuloval, pravdepodobne ho tá vec dosť vyviedla z miery, čo bolo pre mňa vskutku nepochopiteľné. Kebyže sa mám ja vzrušovať na každej inej akcii v podniku nad nedbalo popadanými vecami na zemi, často to boli aj moje, tak si rovno môžem dať na zákazku šiť vlastnoručne navrhnutú kazajku, s čipkovaným lemom a secesným motívom. Taký mám rada. No a toto, prosím pekne, je ten muž. Čo som však vtedy ešte netušila. Ani neviem presne, kedy sme sa dali do reči, to asi ani nie je podstatné. Mal zlý deň, roztrhnutú košeľu na predlaktí, jeho priateľka si vzala jeho kľúče od bytu a ktovie, čo tam stvára, a ostatné si nepamätám. Ospravedlňoval sa za ten výstup, a potom klasický zoznamovací rozhovor v rámci možností. Pripomínal mi takého typického amerického maníka pracujúceho v nejakej počítačovej firme. Mal malé, ale vkusné brilky, napučané pery, uhrančivý pohľad, a dosť roztatárané, ale husté vlasy, dĺžky akurát tak vhodnej na dnes tak IN strapaté číro. Asi sa v tú noc v nich často prehrabával pri analyzovaní svojho nie moc vydareného dňa. Pamätám si ešte (mám svetlé chvíľky), že pri ubiehajúcom rozhovore, som sa len tak mimovoľne dotkla jeho brucha, asi pri nejakej zábavnej poznámke, kedy mám sklon dotknúť sa danej osoby (čo mi už vyčítala jedna kamoška, že sa dotýkam niekedy až moc priateľsky, ale ja to robím fakt podvedome). Pevnosť svalov, ktorú mi poskytol ten letmý dotyk, ma zarazila a prekvapila, no v mojej občas chorej hlave sa premietol výjav kreatúry z filmu Votrelec (to musel vidieť snáď každý „pod pätnásť“ tých čias), jeho článkovité a pružné, ale slizké, šedé telo ako vytŕča spod čierneho bavlneného pulóvra značky Marc O´Polo, ako sa dvíha a klesá pri pravidelnom, trochu zrýchlenom dýchaní. Okrem toho sa mi na ňom zdalo čosi dosť surové, jeho stisk ruky, ostré pohyby, nástojčivosť, suverénne vystupovanie. Sedela som na barovej stoličke, on sa nado mnou skláňal, pričom sa opieral o roh stola a operadla mojej stoličky, zakrýval ma svojim tieňom, rozpínal svoje plecia, čo na mňa pôsobilo dosť odzbrojujúco a vzrušene. Pripadal mi ako hladné zviera, dravec, poľujúci sokol, divý vlk hatajúci mi útek a pýtal sa ma „tak čo s tým urobíme?“.Číslo som mu nedala. V rýchlosti sme sa dohodli, aspoň tak si to pamätám, že sa stretneme v tomto podniku, v nedeľu o 7dmej večer. V posledných 40tich minútach pred inkriminovanou hodinou som sa rozhodla, že tam predsa len pôjdem, aj keď sa mi nechcelo, mala som sa učiť na zápočet, bola som unavená, musela by som si umyť hlavu, takčitak som už prehýrila celý víkend. Proste samé proti. No zvedavosť zvíťazila. Predstava, že by som prišla kvôli takýmto hlúpostiam, možno o niečo výnimočné, neopakovateľnú príležitosť, ma prinútila zavrieť knihu, zdvihnúť sa, spustiť na vlasy vodu, obliecť sa, namaľovať a bez dychu utekať na prichádzajúci autobus. Predstava sa však nekonala, pominula ako výkrik vo vode, ktorý sa uzamkne do bubliniek rôznej veľkosti a na hladine zabublá. Necítila som však skľúčenosť, sklamanie alebo poníženie. Šla som na Vianočné trhy na Hlavnom námestí, bolo tam prekvapivo pomenej ľudí. Konečne som si mohla poobzerať, čo za hlúpostičky ponúkajú jednotlivé stánky. Kúpila si tam za odmenu, že som podstúpila to riziko možnej potupy, knihu – Poviedky 2000. Je to zbierka najlepších poviedok slovenských nie moc známych autorov za rok 2000. Nachádza sa tam totižto môj obľúbený pisateľ poviedok Radoslav Lipták. Zaľúbila som sa do jeho tvorby viet, spôsobu ako premení svoje prežívané okamihy na konkrétne slová, dokáže to tak majstrovsky, že mám pocit, že som pri ňom, že som v ňom a cítim to, čo on, tie pre mňa kultové riadky vyvolávajú vo mne neuveriteľné stavy, záchvevy rozkoše, blaženosť, čistota momentu. Jednoducho povedané, je fasa. Raz som mu napísala na internete odkaz na jednu z jeho poviedok. A predstavte si, po nejakých dvoch mesiacoch odpísal. Dva sväté riadky! Odpísala som mu úplne dlhý odkaz, ktorý som ešte predtým nespokojná vymazala minimálne sedemkrát, všelijako ho modifikovala a vylepšovala. Zatiaľ bez odozvy. Tomu však hovorím kult osobnosti. Aspoň z mojej strany. Nech by vyzeral hocijako, brala bych ho aj s deravými grošmi. Kúpila som si varené víno U štrbavej babky. Bola tam taká teta v zelenej šatke a okolo pásu mala tiež zelenú zásteru, obidva kusy obrusovej, neohybnej látky, pôsobila na mňa dojmom, že má úctu k tradícii kvality, a tak som dúfala, že aspoň tam budú mať varené víno ako sa patrí. Žiaľ, ostala som rozčarovaná. Tieto Vianočné trhy, čo sa týka tučných makových lokšou a chute vareného vína sú na grcku. A trpkú chuť a kyslý výraz tváre z malých úsrkov som sa snažila potlačiť myšlienkou na fakt, že v ruke držím slová Radoslava Liptáka. Tak som si sadla na najbližší výklenok pred jedným výkladom obchodíku s umeleckým taniermi a vázami, poblíž vianočných stánkov a nalistovala si jeho poviedku. Keďže mi po nejakej tej chvíli bolo pomerne zima na zadok, ukončila som svoje rozjímanie a šla si ešte ako ďalšiu odmenu (ja sa rada odmeňujem) kúpiť Chicken roll. Jediné žrádlo, ktoré kupujem v mäkkáči (Mckký alebo mäkký?). Ideálny stav, vyrovnaná hladina pocitov, priehľadná obloha a zamatové svetlá pouličných lámp. V hrdle uháňajúce kúsky kuracieho mäska a teplej zeleninky v zemiakovej lokši, v zreničkách odražajúce sa slová však viete koho, to ma prenieslo na inú planétu. Tú, ktorú má každý z nás v sebe, a občas sa nám podarí ju objaviť a spočinieme na nej, oddýchneme si na nej, zabudneme, podriememe s otvorenými očami, pohladíme tú posvätnú zem, a potom do nej s úctivým pohybom zarazíme tabuľku s odkazom „bol som tu a chcem sa znovu vrátiť“. Preto sa ti touto cestou milý muž, ktorého ani meno som si nezapamätala, chcem poďakovať za príjemne strávený večer. Som ti vďačná, že má tvoja ponuka, tvoja výzva vyhnala von, aby som sa mohla nadchýnať nad majestátnosťou Martinovho Dómu, stretnúť toho čašníka, ktorého som svojimi necelistvými otázkami isto pobavila, že som si kúpila tú knihu, že som mohla s konečnou platnosťou skonštatovať, že víno na vianočných trhoch nemá úroveň a lokše s tým úbohým posypom maku sú smiešne, že som sa mohla na chvíľu nerušene navštíviť. Zároveň dúfam, že problémy, ktoré spôsobili, že tvoj piatkový deň bol taký neznesiteľný, sa vyriešia tak skoro, ako je to len možné. Tak teda ešte raz díkez a zdravím tvoju neposlušnú priateľku.

Martina Bieliková

Martina Bieliková

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  0x

no nenapíšem asi nič konzistentné, stále dačo nové, alebo zrazu staré, potom úplny prepadák, a náhle čistá šleha.. inak som maniak do čokolády a do prúdov, ktoré si ťažko, ale sami dolujú cestu,a neznášam žehlenie a stádovitosť ľudí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu