Nevinní vinní

Autor: Martina Bieliková | 4.4.2013 o 12:56 | (upravené 4.4.2013 o 13:21) Karma článku: 4,66 | Prečítané:  200x

Dnes ráno som sa hrala so svojou Kaiou, 18-mesačnou dcérkou, na domček. Nijako zvláštna hra, máme plastový domček o veľkosti futbalovej lopty, do ktorého sa zvrchu hádžu cez vyrezané otvory v tvare kruhu, hviezdy, štvorca, trojuholníka, formičky a po bokoch domčeka sú štyri dvierka, ktoré majú tiež vyrezané otvory v tvare koníka, slona, hrocha a rybičky. Tieto dvierka sú na kľúčik, takže keď vhodíte zvrchu formičku a cez dvierka po bokoch domčeka pretlačíte cez otvory zvieratká, tak sa k nim dostanete odomknutím dvierok jedného z kľúčov.

Táto hra má pravdepodobne podnecovať zmysel pre tvar a farbu – každé zvieratko je inej farby, pričom dvierka sú rovnakej farby ako zvieratko, ktoré do nich patrí, jednotlivé kľúčiky k dvierkam majú rovnakú farbu, atď. Proste bežná hračka pre dnešné deti. S touto hrou sa hrávame už dlho, Kaia ju dostala na Vianoce od mojich rodičov, ale len dnes som sa pri tejto hre zarazila, pri svojich slovách: “tak a teraz vložíme koníka cez dvierka, áno, a teraz ho zamkneme. Dobre, a tu máš kľúčiky Kaia, keď budeš chcieť, tak ho odomkneš”. Aké kľúčiky, aký domček? Odkedy bývajú zvieratká v domčeku? A načo ich tam zamykáme? Úplne som sa zhrozila. Čo jej to tu dokelu vysvetľujem??? Už dlhšie pozorujem, ako je týmito stereotypmi moje dieťa obklopené. V detských knižkách a rozprávkach o zvieratách, kde kravičky sú v stajni, koník je osedlaný, oslík je priviazaný lanom k plotu, prasiatka sú v ohrádke. Všetky v milých pastelových farbách s nevinným ihravým výrazom v tvári. Všetky čistučké, veselé a zlaté. Áno tieto zvieratá sú naozaj milé a vedia byť aj veselé a radi by boli aj čistučké. Ako v tých knižkách a rozprávkach o veselých farmách. Ja však tieto knižky ignorujem a rozprávky o veselých zvieratkách na farmách tiež. Nie že by som chcela odprieť mojej dcére pekné príbehy, ale vadí mi, že by som ukazovala niečo, čo v skutočnosti nefunguje. Uvedomujem si, že nič, čo je v rozprávkach v realite prevažne nefunguje, že keď rozlúskneš oriešok, tak ti z neho nevybehnú šaty a keď pobozkáš žabu, tak sa ti nepremení na dákeho fešiho. Tu ide o niečo viac než len o vytváranie predstavivosti a nachádzanie morálnych ponaučení z príbehov. V rozprávkach o zvieratkách, ktoré sú hocijakým spôsobom podriadené vôli a potrebám človeka, nevidím nijakú etiku. Pretože viem, ako to naozaj je. Týmto nechcem obviňovať všetkých ľudí, ktorí potrebujú pomoc zvierat, aby mohli prežiť. Pokiaľ títo ľudia žijú v súlade s prírodou a potrebami týchto zvierat, starajú sa o ne a na oplátku im zvieratá ponúknu to, čo môžu ponúknuť, toto nezavrhujem. Zavrhujem však masový spôsob vykorisťovania zvierat, ktoré mali to nešťastie, že sme sa rozhodli, že budú rodené, chované a zabité len pre naše potreby. Ich potreby neexistujú. Teda existujú, len sme ich vymazali. Existujú len ich telá, to pozadie, ktoré dokážete vzhliadnuť iba pri pohľade do očí týchto tvorov až vás zmrazí, je hlboko zdecimované, sú to naše komodity. Preto ma neuveriteľne vytáča, keď vidím v tých knihách a rozprávkach teliatka veselo hopkajúce, kravičky akože nahlúplo sa dívajúce, prasiatka rozšantené. Tento obraz sa nám vštepí do pamäte, nezmizne a my nemáme potom problém denne do seba tlačiť rezeň z týchto rozšantených zvieratok, ktoré sú určite šťastné v tých chovoch a určite sa im dobre žije. Veď tak nás to učili. Svedomito. Okolie, rodičia, učitelia, ostatná rodina. A toľká reklama na zdravé účinky a tá chuť! Sladká to nevedomosť. Nehovorím, že to robili zámerne, boli sami tiež tak vychovávaní, alebo ovplyvňovaní. Od útleho detstva. Pred 100 rokmi si ale zvieratá žili určite lepšie. Vyplýva to z faktu, že dať si mäso bol sviatok. Raz v nedeľu. Kravka dávala mlieko za odmenu, že sa o ňu starali. Dnes idete na menučko a dve z troch sú mäsové. Každý jeden deň. Vysoký dopyt musí byť uspokojený vysokou ponukou. Po mŕtvych telách a vemenách zavraždených zvierat, ktoré sú len anonymné výkriky, trápenia, nevypočuté, zjedené. Dobrú chuť. Niečo len na tom bude, že Židia jedia len kóšer jedlo, je v tom aj duchovno. Jeme mäso, ktoré bolo predtým tvorom, zabité v strašných podmienkach, v strachu, kŕčoch, agónii. Toto do seba dávame. Nečudujme sa, že sme takí nervózni a úzkostliví. Sme to, čo jeme. Ale odbehla som. Aby som sa dostala k pointe celého tohto môjho blogu. Odmietam sa zúčastňovať týchto ohavností, myslela som si, že keď sme ľudia a máme informácie, máme možnosti, máme EQ aj IQ, tak dokážeme pochopiť, čo sa v skutočnosti deje. Je to však v nás, ten zažratý stereotyp ako špina pod nechtami, čo nejde a nejde zmyť, že tie zvieratá sú tu pre nás, boli sme vychovávaní tak od detstva, nevedomky, bez vysvetlenia, čo ti práve dala mama alebo babka na tanier, kto to bol pred tým. Je ťažké to zo seba vykoreniť, však aj u mňa. Hrám sa tu s dcérou na domček, zamykám zvieratká do domčeka, do nejakej kobky, ich smútok a strach a zanedbanie skryté pre nami, aby sa nám ľahko žilo a kupovali si to, čo je ocenené skôr ako sa vôbec narodí, zabité z dôvodu nevyhovujúcich parametrov skôr ako vôbec zistí, prečo prišlo na tento svet. My si toto pohrebisko nesieme so sebou, vo svojich telách, dovtedy, kým to budeme akceptovať. Kaiu chcem vychovávať tak, aby vedela tieto veci a nech sa sama rozhodne. Ale najskôr musím učiť seba, popri nej. Že sme predsa ľudia a slovo ľudský má svoj význam a nie je iba trápnou floskulou ako veľa vecí v našom živote.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?