A potom sa ma dotklo všetko to, čo sa mi kedysi zdalo byť tak nedosiahnuteľné ako oblaky, za ktorými som sa ako malá načahovala, lebo som si myslela, že sú nekonečnou cukrovou vatou. No nakoniec som sa za ňou načiahla a okúsila ju, postupne si lížem vatový obláčik za obláčikom, a ten cukor sa mi zažiera, zažiera do nevyplnených miest, tmelí všetko rozobraté, robí ho rigidným, no ja na to nie som zvyknutá, cez tie štrbiny som práveže videla to, čo už teraz vidieť a cítiť nedokážem, a neviem preto ani o tom písať. Je to moja životná nekonečná cukrová vata, lebo tak som sa rozhodla, no teraz cítim, že je čas, aby som znovu našla tie miesta, cez ktoré sa dá vidieť nevidené, počuť nepočuté a cítiť necítené.
Cukor a oblaky
Je to jednoduché. Čistá myseľ a bijúce srdce. Tak vypadá tá belostná strana a úzky krátky pásik miznúci a zjavujúci sa v rytme môjho pulzu. Ten tlkot a nepočarbané plátno vo mne prebýva už veľmi dlho. Tak dlho, až mám pocit, že aj moja tvár je už biela ako to plátno. Že moje oči zbeleli ako oči slepca, a aj keď vidím, nerozpoznávam ten zvláštny odtieň každej obyčajnej veci, výhľadu, pocitu. Moje pery zmizli, akoby mi k nim niekto priložil pijakový papier, a ten vysal všetku tú červeň ako nepotrebný atrament, tá naplnila štruktúru papiera a vytvorila stopu krvi. Moje uši zavoskovala rozliata sviečka stekajúca nad mojou posteľou, a ten vosk ako niečo živé, s úmyslom, priplazil sa až k nosu a rozseknutým jazykom zacelil moje nosné otvory. Zabalzamovali sa moje slová a moje zvláštne myšlienky, ktoré mi vždy zdobili hlavu korunkou, no to všetko sa sukcesívne zmrazilo, ako keď do mrazničky hodíte čerstvo nasekanú petržlenovú vňať, ostala zelená, ale vlastne neexistuje, lebo je stále taká istá.