reklama

Cesta

Cesta do práce mi trvá asi tak 10 minút svižným krokom, kedy v jednej ruke v náhlivosti odklepávam popol z cigarety, ktorá sa tiež kvôli niečomu ponáhľa. Asi zomrieť skôr ako ubehne tých 10 minút, a druhou si pridržiavam ultraoriginálnu šatku zo Stockholmu prehodenú cez plecia, pretože sa tu ochladilo a mne sa nechce vziať si dáku tú šušťákovú bundičku. Tak si idem teda tým známym chodníkom, ktorý mám prechodený tam a späť a dokola dokolečka nespočetne veľakrát a predieram sa pomedzi zhluky ľudí, ktorých jak keby všetkých vysypali z nejakého otvoru na oblohe a teraz naoko dezorientovane blúdia newportskými ulicami, ale viete, tým svojím superležérnym výletným štýlom, jak keby sa pre nich zastavil čas, a nikto ich nepoháňa, nebičuje, že čas sú peniaze a peňazí je málo, takže už nemajú toľko času..proste si prešľapujú ľavá-pravá, pravá-ľavá, sem-tam si podskočia, lebo sa cítia asi šťastní, nevedomí, a keď sa trochu zorientujú, začnú hľadať dáku reštiku, kde si dajú nejaké tie chicken tenders, hranolky, burger jak pre slona, potom obľúbený cheesecake a so slastným odmľaskavaním to zapijú diétnou colou. Pre dobrý pocit.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

No ale táto cesta do práce, alebo späť, to je pre mňa desať minút hĺbavého premýšľania, vysvetľovania, pýtania sa, nachádzania odpovedí, alebo neustáleho hľadania odpovedí, ktoré možno ani neexistujú, alebo sa tvária, že neexistujú a také tie blbovinky. Vtedy sa mi väčšinou zdá, že ma opúšťa pevná zem pod nohami, alebo ja opúšťam túto pevnú zem a jemne prerážam morský vetrík pričom mi nohy voľne visia vo vzduchu ako sa vznášam a možno práve preto sa všetky tie tváre na mňa tak divno dívajú a zdajú sa mi také krivé a pretiahnuté. Závidia mi asi, že ja môžem a oni nie. Takže dnes som mala znovu taký trip do chlieva svojej mysle a uvažovala som nad tým, aké by to bolo, kebyže nemusím ísť znovu do tej prekliatej práce, aj keď tam nie je zle alebo čo, ale je to proste práca a ja som tvor naoko húževnatý a pracovitý, do istej miery, ale fungujem jak na baterky, a keď sa vybijem, tak sa vybijem a volajte ma lenivec-zašívač aka pecoleh obyčajný. Takže v takejto nálade, ktorá mala od pracovného elánu veľmi ďaleko, som uvažovala nad tým, aké by to bolo, kebyže sa nájde niekto tak brutálne bohatý a štedrý, že by to bolo až neľudské, a ešte k tomu by ma aj poznal, žil by možno niekde na Aljaške, alebo na Madagaskare alebo na Marse, alebo možno aj v Bulharsku, to je jedno kde, pretože nie on (alebo ona, ono, oné), ale jeho čin by bol podstatný. A tento elegantný gavalier by mi pravidelne každý týždeň posielal určitú sumu peňazí na môj účet. Viete si to predstaviť? Proste v jedno ráno by som sa zobudila, a pri prahu dvier do mojej izby by som našla odkaz na malom papieriku smotanovej farby, že od dnešného dňa bude na môj účet pravidelne prevedená istá suma peňazí v dolároch, ktorá by bola fakt že štedrá, a je na mne, čo s nimi urobím. Ja by som tomu neverila samozrejme, ale každých päť minút by som si cez internetbanking kontrolovala účet a keby mi tam naskočila daná čiastka, v zreničkách by mi zasvetielkoval jackpot, znak doláru vyrytý na sval srdca, do líc by mi stúpla červeň, karmínové líčka by som si šúchala roztrasenými rukami a nechápala by som a bola by som vo vytŕžení a istom druhu nirvány, keď všetko sa začne krútiť, najskôr pomaly a opatrne, a s istou postupnosťou a nástojčivosťou prepukne do rýchleho tanca tvarov, ktoré by sa krútili, strácali farbu a tvar, prepájali by sa, až by vzplynuli v jeden bod. Ten bod by bolo moje oko na bielom tanieri, ktoré práve žmurklo od dojatia a vyronilo slzu. Krásne naservírovaná emócia. Hneď v to ráno by som išla do práce, s istým pocitom úľavy ale aj trochu pocitom viny, že iní musia a ja nie, ale toto všetko by som odignorovala, otvorila by som dvere do kanclu svojho šéfa, ktorý je inak milý človek, poďakovala mu za to, že mi umožnil pracovať v jeho reštike, bolo to s vami všetkými fasa a super, ale myslím, že je čas opustiť všetko toto, zanechať tieto vysušené slivky v košíku a ochutnať nové ovocie, šťavnaté, s neuveriteľne jemnou dužinou, ktorá sa rozplýva na jazyku ako karamelka a všetka tá sladká miazga by mi stekala po brade, po hrdle, po prsiach a po bruchu, až by ma celú zaliala, vykúpala, vykúpila. Jednoducho, by som povedala, zbohom, adieu, a moju výplatu si môžete nechať.A kúpila by som si dáku chatrč pri mori. Neviem presne kde, či na východnom alebo západnom pobreží, alebo či by som jednoducho nešla dakam do Karibiku, to je jedno. Bol by to taký polorozpadnutý schátralý domček osamotený niekde medzi pevninou a morom, jak taký most spájal by to divoké a neskrotné a to isté a pevné, bol by to môj nový medzidomov. Aj keď napohľad by sa zdalo, že kúpiť si dáku tú chalúpku, čo ledva drží pokope, je lacná záležitosť, určite tomu tak nie je...aspoň sa tak domnievam. Takže v prvé týždne a možno aj mesiace by som šetrila a peniaze na účte by som pekne nechala rásť do výšky a šírky. Prespávala by som u známych, ktorým by som platila z peňazí, ktoré som získala predajom všetkého, čo som dovtedy vlastnila, keďže toto by bola nová etapa v mojom živote, kedy staré treba zanechať, aby nové malo dostatok miesta. Po nejakom tom čase, keď by som už uznala za vhodné, že je ten pravý čas a našla by som aj to pravé miesto, by som si kúpila pozemok spolu s opusteným domom, so zemou za chrbtom a slnkom a morom pred sebou, s pieskom medzi prstami a čajkami nad hlavou a mušľou pri uchu a sviežim jemným morským vánkom vo vlasoch.Nastala by druhá fáza plánu, kedy by som začala dom renovovať, na čo by som znovu potrebovala peniaze, takže by som celý deň pracovala s nejakými amigos z malého mestečka blízko pláže, a v noci by som si rozprestrela telo na piesok, zajedala ten sladký pokoj suchým pečivom a zápijala ho dákou obyč vodou, ktorú by si zabudol nejaký ten širokovysmiaty opálený rodgrigo s bosými nohami a v prepotenom špinavom tričku Nike. Just do me. A dni by šli a všetko by šlo, aj vtáky, aj piesok, aj voda by sa menila, ja by som sa menila. A keď už by to bolo hotové, polku domu by som prenajímala nejakým tým živelným surferom, s dlhšími slnkom vyťahanými ľanovými vlasmi, potetovanými na nohách a svalnatých rukách, ktorí by si so sebou priviedli ultraštíhle perfektne opálené slečny s hustými vlasmi a dlhými nohami..a ja by som ich sledovala z mojej terasky a asi by som sa naučila pliesť klobúky a všetkým by som im plietla klobúky, nech nedostanú úpal na tom silnom slnku. A možno potom by som si v tom mojom domčeku otvorila obchodík so surfmi a inými morskými nástrojmi a pomôckami, čo by nebolo nič výnimočné, ale aj tak by som mala úspech, lebo všetci by ma mali radi a bolo by potešenie pre nich nakupovať u mňa. (hehe). A možno by som si spravila aj dáky kurz potápania, a kúpila by som si ľoďku a chodila chytať raky a nejaké rybky a mladé žraloky s miestnym skúseným rybárom, ktorý by ma veľa naučil. A ja by som sa konečne naučila trpezlivosti. Potom by som to predávala na miestnom trhu, ultračerstvé, žiadna masovka, proste natural, organické, skoro ako od Santiaga. A peniaze, ktoré by mi stále chodili na účet presne ako švajčiarske hodinky, by som už ani tak veľmi nepotrebovala, lebo môj život by bol veľmi jednoduchý a prostý. Tretia fáza. Uvedomila by som si, že toto nie je všetko, nie je koniec a niečo tu chýba. A syna starého rybára, ktorý by mi každé ráno vyčistil moju ľoďku, by som sa spýtala, či nechce zelený čaj takto na ráno a on že čaj nepije, ale rád si so mnou posedí na verande... A tak s ním začnem loviť ryby a chodiť sa potápať, a učiť malé decká surfovať, až si na seba zvykneme, a on ostane a ja s ním, a prestanem už prenajímať jednu časť domu surferom, a začneme spolu postupne renovovať izby na detské izbičky s výhľadom na oceán a útesy a v okne o seba jemne narážajú malé mušle obviazané na drobných lankách. A keď bude plný dom detského kriku a plaču a smiechu a otázok a objatí a dotykov a pohľadov a odpovedí, keď úplne pochopím, že peniaze sú len nevyhnutný nástroj vytvorený dobou, vytvorený nami, lebo iný nápad sme nemali, ale že je na nás, ako pochopíme ich cenu, a uvedomím si, že je už čas, vtedy zo šuflíka béžového dreveného stola umiestneného priamo pod oknom s výhľadom na čajky a malé čajčatá pri mori ako naháňajú drobný hmyz v piesku, vytiahnem malý papier smotanovej farby, napíšem jednoduchý odkaz a pošlem ho ďalej.Koniec. Cigareta dávno dohorela, 10 minút pominulo. Ale ja mám stále čas.

Martina Bieliková

Martina Bieliková

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  0x

no nenapíšem asi nič konzistentné, stále dačo nové, alebo zrazu staré, potom úplny prepadák, a náhle čistá šleha.. inak som maniak do čokolády a do prúdov, ktoré si ťažko, ale sami dolujú cestu,a neznášam žehlenie a stádovitosť ľudí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu